Nevieš kto si? Kam patríš?

Veľa z nás si určite kládlo tieto otázky. Možno si ich ešte kladieš a nepoznáš správnu odpoveď, možno vieš odpoveď ale nie si si ňou istý. Ja som tiež prechádzala obdobím keď sa mi všetko zničilo. Každý deň, večer a aj cez nos som sa samej pýtala tie otázky. 

Prečo sa to stalo mne? No asi som nebola dosť dobrá... 

Je správne čo robím? Necítim sa na to že by som veci robila tak ako mám, veď inak prečo by sa mi to dialo?

Čo mám teraz robiť? Asi sa utiahnem do seba, nebudem komunikovať, radšej budem ja, môj pes a budem si čítať knihy. Nikoho pri sebe nechcem!

Je tu pre mňa miesto? Nemyslím si.. som sama a aj tak ostanem.

Teraz keď sa na to pozerám spätne tak sa sama na sebe smejem. Ako som mohla takto uvažovať po tom ako sa mi 1 vec v živote nepodarila tak ako som chcela. Musela som sa naučiť myslieť správne a pozitívne. A ako? Naučila som sa tešiť z maličkostí. Z toho že sa môžem pohrať so svojim psom, zasmiať sa na korelách ako sa navzájom bijú. Znie to detinsky ale pomáha to. 

Nakoniec na tie vrchné otázky človek aj zabudne. Lebo si uvedomí že má okolo seba ľudí ktorým záleží na tebe, máš okolo seba veľa iných vecí ktoré ti ukážu že je tu tvoje miesto.  :)

Možno ti to príde všetko ako keby písal pubertiak, ktorého problém je že dostal 3 z matematiky. Bola by som rada keby to bola pravda... Tak trošku o mne prečo som písala to čo som písala :

V septembri 2016 sa začali diať divé veci. 20 ročné dievča ktoré malo naozaj skvelú prácu (osobná asistentka), priateľa s ktorým bola 2,5 roka a myslela som si že sa vždy na neho môžem spoľahnúť, že naozaj to je ten "princ na bielom koni". Brala som každú jeho chybu, veď aj ja som mala chyby. A zrazu v jeden deň, on sa so mnou rozišiel. Začal mi rozprávať o tom ako ma klamal, veľmi dlhú dobu ako ma klamal. Ako nahovoril kamarátov aby ma klamali tiež. Ako ma už veľmi dlhú dobu nemá rád... Úprimne zle sa to znášalo. Následne na to som skončila v práci keďže sme boli aj spolu v kancelárii. Nedala som to psychicky. Celé noci som plakala, prečo ja? Čo mám robiť? Je tu pre mňa miesto? Viac ako mesiac som bola takto zahľadená na seba, s tým že pri mne bola kamaráta a ešte k tomu som mala na očiach stále ja bývalého ktorý si ihneď našiel novú priateľku. BUM! V tom som si uvedomila že nemám byť ako malá. Začala som sa znova stretávať s ľuďmi a dokonca som si našla cestu aj ku tým s ktorými som pred tým nevedela fungovať. Nehovorím že je všetko ako má byť, všetko stále bolí. Človek sa v noci prebudí na to ako sa mu sníva o tom "princovi". 

Na základe tejto mojej skúsenosti viem sama povedať že dá sa postaviť na vlastné nohy. Človek zvládne toho veľay len musí chcieť. Bez vôle to nikdy nepôjde :)